Dnešní deň bol pre nás náročný.  Nadišiel čas dať malej náušnice. Nebola som z toho nadšená lebo som vedela čo ma čaká a že to ani pre jednu z nás nebude príjemné. Mojou oporou v tento deň bola moja svokra ktorá išla s nami. Malá akoby už pred tým tušila že sa niečo bude diať a bola taká umrnčaná. Keď už bola v kočíku tak sa utíšila a užívala si jazdu tam.

Prišli sme ku pánu doktorovi a hneď nás zobrali dnu. Nemuseli sme ani čakať čo bolo super lebo čím skôr to malo byť za nami tým lepšie. V nutrí si nás zobrala pani sestrička s tým že mám malú nachystať a ona si medzitým pripraví ihly. Mne samej sa rozbúchalo srdce lebo ihly nie sú pre mňa. Najhoršie čo sa mňa týka bolo že som musela držať hlavičku. Pevne som jej ju držala aby nemohla uhnúť až jej to sestrička urobí na prvý krát. Po prvom vpichu to začalo. Neskutočne začala revať to bolo horšie ako keď bola na očkovaní. Strašne my jej prišlo ľúto a chcelo sa my plakať. No musela som byť silná a vydržať to. Prvé uško šlo dobre a náušnica sa dalo ľahko nasadiť. S druhým uškom bol problém že to už tak dobre nešlo tak aby sme ju toľko netrápili dali sme ju opačne. To ale nevadí už zajtra jej ju budem môcť napraviť aby mala obidve tak ako treba. Z ušiek jej tieklo veľa krvi tak jej sestrička dala na obe ušká gázu a na vrch sme dali čiapku aby jej to držalo. No a mohli sme ísť domov. Maličká najprv veľa plakala ale keď už bola v kočíku začalo byť dobre. Pomaly sme išli domov aby sa ukľudnila a prišla na iné myšlienky. Kým sme prišli domov malá zaspala. Prespala približne 3 hodiny. Keď sa zobudila tak som jej vyčistila dierky po vpichu a pretočila náušnice lebo to sa tak má robiť. Ešte jej išla krv ale čím častejšie som to do večera urobila tým to bolo lepšie a lepšie.

Teraz jej už krv z ušiek nejde a ani nemrnčí pri čistení. Zajtra už ani nebude vedieť že tam bola. Ona nato zabudne no ja si to budem pamätať celý život.