Konečne nastal ten deň že som mohla ísť domov. Nebola som síce v nemocnici dlho iba 4 dni aj s cestou ale aj tak som sa tešila nato keby už budeme s maličkou doma. Z príchodu domov som mala celkom strach lebo je iné keď ste v nemocnici a všetci sa o vás starajú ako keď ste doma a ostane to na vás. A na druhej strane som sa bála ako na nového člena rodiny zareaguje náš pes.

Doma sme boli rýchlo nakoľko sme išli autom tak to bola pohodová a kľudná cesta. Do vnútra som vošla ako prvá sa privítať s naším psom lebo len predsa niekoľko dní ma nevidela tak bola aj ona veľmi rada že už som doma. Po mne vošiel dnu aj môj partner s malou. Položili sme ju na posteľ a nechali nášho psa aby sa zoznámil. Začala ju oňuchávať a nosiť jej hračky a vtedy som vedela že budú kamošky. Náš prvý deň ubehol rýchlo mala celý čas prespala a ja som si mohla oddýchnuť v pohodlí domova. Keď nastal večer už to bolo ťažšie začala viac plakať aj keď bola najedená a prebalená tak mi stále plakala. Zobrala som si ju na ruky a snažila som sa ju utíšiť. Začala som jej spievať a jemne húpať zo strany na stranu aby zaspala. Aj keď to nebolo také jednoduché nakoniec sa to podarilo a mohla som ísť spať aj ja. Chodila som spať veľmi skoro kým som si zvykla nato že aj v noci musím vstávať. Druhý deň už bol o niečo lepší naučila som priateľa ako prebaľovať, chytiť ju na ruky bez mojej pomoci. Bol veľmi šikovný a išlo mu to od ruky. Dokázal si poradiť lepšie než som si myslela. Ten prvý týždeň ubehol ako voda. Bol čas aby sme išli prvý krát von. Tak sme sa všetci zobrali a išli sme sa prejsť. Prechádzka trvala krátko lebo maličká ešte nebola zvyknutá všetko to bolo aj pre ňu nové no nevadilo nám to každá ďalšia bola o niečo dlhšia a teraz sme vonku aj 3 hodiny.

Je dôležité to nevzdávať vždy prídu aj ťažké chvíle není to len o tých pekných ale tie prekonajú tie ťažké. Vždy keď sa na ňu pozerám a ona sa usmeje tak ma to hreje pri srdci a dáva mi to silu a pocit že zvládnem všetko.